Morské oko, Vihorlat a Poloniny

Naša cesta na Morské oko a do Polonín bola jesennou snovou púťou do hĺbok samých seba, spojená so znovuspomínaním si na staré prepojenia s energiou týchto duchovných miest. Naše ľudské slová niekedy ťažko zachytia farby vyšších energií, preto podrobný popis exkurzie tentokrát neposkytnem. Boli sme vedení intuitívne, plynuli synchrónne s udalosťami a s impulzami z viacdimenzionálneho priestoru. Sily a bytosti pôsobiace v týchto miestach sú veľmi staré, dali sme si pár dní čas na ich nacítenie, aby sme sa s nimi, čo najviac prepojili. Potrebná bola aj michaelská cesta do Polonín na Tri studničky, na ktorú nás vyslali. Výsledkom bolo krásne spojenie všetkých zdanlivo nesúvisiacich udalostí a nacítení v jeden krásny intuitívny obradný proces, do ktorého sme boli nimi vedení, a ktorý zanechal hlboký odtlačok v našich srdciach. Veľmi krásne to všetko básňou vystihla jedna z účastníčok :

Staré, hlboké, divoké.
Pokročilá jeseň doplnila atmosféru tajuplna, zvnútornenia aj oťaženia.
Prichádzať za tmy dlhou cestou z Remetských Hámrov k Morskému oku bolo ako byť priťahovaný magnetom do stredu zeme. Cestovať zrýchleným hologramom času rovno do hlbín oka.
Na ceste opadané lístie.
Nočná sova privítala rovno do deja toho najdivokejšieho zážitku. Života Lesných bytostí.
Tak intenzívne, prapovôdné, živé. Komunikujúce na každom kroku.
Divokosť a intenzita prostredia chcela rýchlo preniknúť do najhlbších zákutí vnútra. Nástojčivo a bez pýtania spustiť procesy, posvietiť na kostlivcov našich zvykov, prečistiť nánosy a bariéry.
Spínalo to mechanizmy obrany a strachu. Výdych. Stačí sa uvoľniť. Pustiť to staré. Čo už netreba.
Nič nehrozí.
Nechať to plynúť.
Každý prítok má svoju energiu.
Temnú a divokú.
Svetlu láskavo zvedavú.
Chlapčensko Produktívnu.
Prastarú ku koreňom pravdivú.
Rýdzo prastará energia miesta.
Živá a pravdivá.
Pre moderný svet až neznáma a nová.
Len tam je.
Bez masky.
Odhaľuje podstatu, z ktorej plynie.
Hlboko, nedovidieť, prázdno.
Z ničoho vzniká niečo.
Cesta Michaelského hrdinu, odkaz kostolíkov, a troch studničiek, poukázala nehou na skrotenie nástojčivej impulzivity. Múdrosti evolučného zrenia.

Prijatia.
Otvorenia sa.
Počiatočná obava ducha strážcu miesta sa rozplynula v dôvere k presahujúcej múdrosti. Poza tu, ktorú je kognícia človeka schopná vyjadriť slovami. Nechať plynúť dej k zdravej rovnováhe a silu postaviť sa za hodnoty života.
Počkať si na momentum.
Bez nátlaku.
A konať vtedy, keď sa to otvorí.
A otvorí, zjaví sa srdce.
Cit.

autor: Yarana 

Pekne to zachytávajú dva obrázky, viac slov už netreba:

Prvý s divokou energiou po príchode:

A druhý, ktorý vznikol hneď po dokončení nášho niekoľkodňového prepájania sa, jazero a bytosti nám poďakovali odrazom srdca na hladine v mieste daru:

Autor textu článku a obrázkov: Horislava