Hronský Beňadik

HRONSKÝ BEŇADIK - 1. časť

Takisto miestne múzeum drží v zbierke štyri z najstarších rímskych mincí nájdených doposiaľ na Slovensku. Samotní rímski legionári tu zažili 11. júna 172 n.l. na mieste Hája udalosť tkz. "zázračného dažďa", ktorú rímsky cisár Marcus Aurélius opisuje vo svojej knihe " Hovory k sebe samému". Ide o prvé literárne dielo o území Slovenska, kedy sa vďaka nečakanému vymodlenému výdatnému dažďu v období sucha na mieste Hája zachránila rímska posádka z napadnutia Markomanov a Kvádov. Na základe tejto udalosti cisár Marcus Aurélius vyznamenal kresťanských vojakov, ktorí mu pomáhali v boji proti Germánom a pomenoval ich " hromovými légiami". Vo svojom diele ako prvý nazval miestnu rieku "Hron, Gron" – čo znamená "rieka hromu" alebo "blesku". Ide o najstaršie písomné pomenovanie rieky na Slovensku. Neskôr v čase tureckých vojen sa tu podľa legendy udiala ďalšia udalosť svedčiaca o pôsobení vyšších síl. Nad bránou do kláštora je reliéf Panny Márie so zdvihnutou rukou. Pri útoku na kláštor sa Turkom zjavila Panna Mária a rukou im zakázala vstup do opátstva. 

Tieto udalosti a aj samotná "rieka hromu" - Hron so svojím vznešeným názvom svedčia o prítomnosti vyšších síl, ktoré sú tu na tomto posvätnom mieste prítomné a zmierňujú svojím pôsobením aj náročné neblahé udalosti, ktoré sa tu diali v minulosti.

Samotná bazilika minor je pôvodne románska stavba, neskôr bola prestavaná do gotického a potom zas neogotického štýlu. Lomený gotický vstupný portál v tvare polmandorly je z hľadiska stavebného slohu veľmi vzácny a má ženský charakter – je v tvare ženského lona, nakoľko pôvodne bol kostol zasvätený len samotnej Panne Márií.

Prítomnosť ženského božského princípu je tu silne prítomná. Vstupnou polmandorlou, ktorá v zmysle posvätnej geometrie tvorí pomyselnú celú mandorlu so spodom priamo v strede stredového stĺpu vstupu pod sochou Ježiša Krista, pútnik vstupuje ako cez posvätné lono do Raja v bazilike. Vstup je rozdelený stredovým stĺpom, ktorý je stvárnený ako strom života. Hore na ňom stojí Kristus s kráľovskou korunou, žehnajúci pútnikovi heraldicky pravou mužskou rukou – stelesňujúcou múdrosť a v heraldicky ľavej ruke drží guľu - ženský aspekt. Na heraldicky mužskej pravej strane vstupného portálu (vľavo) stojí vo vonkajšom boku evanjelista Marek so svojim symbolom okrídleného leva a vedľa neho evanjelista Lukáš so svojím symbolom okrídleného býka, obidvaja sú umiestnení na osemuholníkových ženských podstavcoch. Ich symboly okrídleného leva a býka, ktoré sa tvárou pozerajú na vstupujúceho pútnika, preverujú jeho odvahu, silu a trpezlivosť. Na heraldicky ľavej merkurickej ženskej strane vstupného portálu ( vpravo) je apoštol Ján so symbolom stúpajúceho orla a apoštol Matúš so symbolom Božieho človeka s krídlami – anjela. Ich symboly stúpajúceho orla a Božieho človeka, ktoré smerujú tvárou dole na pútnika, odkazujú na múdrosť a vznešenosť myšlienok. Uprostred evanjelistov stojí spomínaný žehnajúci Ježiš Kristus, v prieniku všetkých štyroch evanjelií, smerujúcich na všetky štyri svetové strany, sa pútnik tak stretáva s Pánom a môže vstúpiť do chrámu sledovaný očami všetkých štyroch symbolov evanjelistov. Sochy boli pôvodne v časoch gotiky farebne maľované, fragmenty maľby je vidieť ešte na niektorých miestach sôch, čo zvyšovalo posvätnosť a zároveň pôsobiacu veľkoleposť na vstupujúceho. Na spodnom vstupnom portáli je vonkajší dekoratívny lomený oblúk znázorňujúci mužskú slnečnú energiu a vnútorný zdobený lomený oblúk znázorňujúci ženskú mesačnú energiu, oba prepájajú mužskú a ženskú stranu vstupného portálu. Pri vchádzaní cez vstupný portál do katedrály je potrebné ísť vždy čo najviac stredom v rovnováhe s mužským a ženským princípom a odkazom štyroch evanjelií, nechať si pôsobiť na svoje vnútro obe strany vstupu. A predovšetkým vchádzať s otvoreným srdcom.

Po vstupe cez lono v prieniku štyroch evanjelií pútnik vchádza z temnoty do troj - loďového chrámu. Lomené gotické oblúky v bazilike sú podopierané stĺpmi v tvaroch stromu života a vstupujúci pútnik má pocit, že vstupuje tak do Raja, od temnoty priamo ku duchovnému svetlu, ktoré vyžaruje v diaľke pozlátený oltár. Na konci svojej púte tak s prechodom popod Božie muky, kde prežíva ich pôsobenie na seba, nachádza duchovné slnko – posvätný zlatý oltár v strede s Ježišom v mandorle – v duchovnom lone, Vesice a pod ním je znázornené podobenstvo o 10 pannách. 

V neskoršom období okolo roku 1489 bola dostavaná k bazilike kaplnka uchovávajúca vzácnu relikviu Božej krvi, ktorá doplnila ženským energiám Panny Márie kostolu aj Kristovský aspekt. Všetky tri duchovné farebné aspekty – biela, červená a čierna sú tu silne zastúpené a cítiť rovnováhu – čierny Kristus v kaplnke, červená Kristova krv a biela panenská socha Panny Márie v rajskej záhrade. Zasvätenie Panne Márií sa zachovalo aj v podobe krásnej sochy Madony s dieťaťom pri hlavnom oltáre. Lomené gotické stúpajúce oblúky klenieb baziliky sú energeticky vedené opornými stĺpmi dole do zeme a tvoria tak zrkadlovo obrátené svetelné pôsobenie v zemi, celkovú mandorlu. Človek ako spojnica medzi Zemou a Nebom sa najprv musí spojiť so Zemou, aby mohol prežiť v srdci nebeské sily.

V bazilike sa zachovala jediná pôvodná freska umiestnená na mužskej heraldickej pravej strane – Sv. Juraj zabíja draka v sekvenciách popisujúci tento príbeh - napravo Juraj zachraňuje princeznú a bojuje s drakom, v strede princezná vedie stuhou priviazaného draka spolu s Jurajom po boku a naľavo vítajú Juraja ako záchrancu v meste. Legenda o Jurajovi zabíjajúcom draka pochádza pôvodne z oblasti Líbye z mesta Silene, neskôr sa tento výjav šíril naprieč Európou v mnohých podobách a pravdepodobne aj svätojurská legenda o Sv. Jurajovi a princeznej Dúbravke má tento pôvod. Výkladov symboliky tejto legendy je viac, budem sa im podrobnejšie venovať v článku o Dračej línií Karpát.

V mieste baziliky vyviera mocný prúd energie. Legenda o kláštore vraví o uchovávaní Svätého grálu s Ježišovou krvou. Relikvia Kristovej krvi je časť plátna Veronikinej šatky, do ktorej bola zachytená Ježišova krv pri jeho ukladaní do hrobu. Je uchovávaná v bazilike, v samostatnej kaplnke Božej krvi od roku 1489.

Zlatá zdobená schránka relikvie je umiestnená v oltári kaplnky, v zlatej skrinke na krvavo červenom pozadí, zvyšuje tak energetiku samotného uchovávaného plátna s krvou v nej. Pri náhlom pohľade na ňu cítiť silný prílev energie, božský spev, ktorý okamžite zaplaví vnútro a spustí sebaliečenie prostredníctvom sĺz. Červená farba krvi preniká silne srdcom pútnika, podlamuje jeho nohy svojou silou a pútnik tak prežíva hĺbku ukrižovania, červená farba rozkvitá v jeho srdci ako červená ruža a napĺňa krížové chodby kostola hlbokou láskou, ktorá zrazu prýšti už aj z jeho srdca. Vidí a cíti zrazu svet v červenej farbe, cíti silu Kristovho impulzu priamo v sebe. Pre neskúseného pútnika je to silný a hlboký zážitok.  V samotnom múzeu kláštora sú veľmi citlivo vybrané vystavené predmety a dotvárajú tak celkový dojem posvätnosti miesta.

V bazilike a kláštore som cítila energiu rôznych aj starých kultov, citlivo pretvorenú do kresťanskej, spojenú v hlbokej viere a úcte ku vyššiemu univerzálnemu duchovnému princípu, v úplnej rovnováhe so ženským a mužským. Preto považujem Hronský Beňadik za univerzálny chrám vyššieho poznania, kde sa veriaci dotkne svojím vnútrom čistým vysokým duchovným energiám a ucíti božské svetlo vo svojom srdci. Je to krajinný chrám, ktorého energia vysokovibruje a vyživuje celú našu krajinu. Kláštor som navštívila v období Dožiniek, pri odchode ma odprevádzala zaujímavá socha pripomínajúca Mokošu ako Veľkú matku resp. Démétér alebo Matku Zem, ako manifestácia hojnosti života a materského princípu, ktorej pozíciu po príchode kresťanov prevzala práve Panna Mária.

Je možné, že miesto sa nachádza na energetickej línií v predĺžení Dračej línie Karpát. Predpokladám ku opevnenému kláštoru ďalšie protiľahlé výšinné hradiská niekde v miestach Krivínskej skaly, Čiapkovskej doliny alebo Pustého hradu, čo sa aj potvrdilo. Hradisko Krivín malo pravdepodobne strážnu funkciu od čias neolitu ( nálezy datované zatiaľ do čias Veľkomoravskej ríše) a leží na sopečnom podklade na strmej skale, ktorá vytvára dobré akustické pomery na obranu voči nepriateľovi. Pôvodne osídlenie resp. posvätné miesto bolo ale dole v miestach kláštora pri brehoch rieky a na mieste Hája, pravdepodobne aj na vrchole Klíča. Samotný kláštor leží skoro v srdci medzi dvomi vrcholmi, ktoré pôsobia ako miesta nádychu a výdychu, ako pľúca miesta. V oblasti Slovenskej brány, blízko Hronského Beňadika, bolo na základe najnovších nálezov pred asi 3500 rokmi v dobe staršej doby bronzovej vyspelé centrum (nálezisko Rybník a Fidvár pri Vrábloch), ktoré malo taktiež obranný účel ako neskoršie slovanské hradiska v tomto okolí - chránilo prístupy pozdĺž Hrona. Obydlia boli usporiadané rovnako ako osady v Turecku a povestných gréckych Mykénach, úroveň bývania bola vysoká ako v stredomorských štátoch z tohto obdobia. Kultúrne však sa zdá, že bolo spojené s kultúrou Sintashta zo severozápadného Kazachstanu.

V obci sa nachádza ešte ďalší kostol Sv. Egídia, ktorý je pôvodne románska stavba a je podľa výskumov pravdepodobne starší než samotná Bazilika minor, čo súhlasí s jeho vybudovaním za sútok dvoch menších riek, čo bolo asi na mieste pôvodného posvätného obradiska/ pohrebiska. Zaujímavé je, že je umiestnený v úplnom srdci medzi dvomi spomínanými kopcami v okolí, čo evokuje pravdepodobne pôvodné miesto uctievania.

Morová kaplnka na Háji bola pôvodne zasvätená Sv. Helene, obyvatelia obce zvyknú hovoriť, že idú na púť k "Jelenke". Forma mena Jelena miesto Elena či Helena svedčí o veľmi starej tradícií. Miesto kaplnky bolo určite posvätné už v dávnej minulosti. Tvorí energetické spolupôsobenie vertikálneho pôsobenia síl v rovnováhe so spodným starým posvätným miestom horizontálneho pôsobenia síl.

Hronský Beňadik má v erbe obce kráľovnú, odetú v zlatom a striebornom rúchu na modrom pozadí, ktorá v sophiinom geste žehná. Nemusí byť stotožňovaná len s Pannou Máriou ale pravdepodobne podľa znázornenej veže predstavuje Sv. Barboru, patrónku baníkov, nakoľko miesto bolo oddávna spojené s baníctvom. Túto teóriu podporuje aj samotný erb opátstva, ktorý tvorí na ranogotickom štíte na trojvrší vztýčený benediktínsky kríž a za ním skrížený banícky kopáč a kladivko. Baníci pri vstupe do bane verili, že vstupujú tela Matky Božej, Matky Zeme, ich nástroje kladivo a želiezko ako mužský a ženský symbol, ktorý pri fáraní používali, z duchovného hľadiska sa môže chápať aj ako ich prapôvodná hlboká úcta k Matke Zemi, ktorej ženské telo nechceli priamo rozrušovať neúctivo kopáčom ako silným mužským nástrojom, ale použili pri tom ako podklad práve jemnejšie želiezko s posvätným dotykom s telom Matky Zeme. Možno celá oblasť Hronského Beňadiku bola posvätnou aj z tohto hľadiska, resp. strážila bránu k baníckym miestam, kde prichádzalo v podzemí k hlbokému prepojeniu práve s našou Matkou Zem.

Pokračovanie nabudúce - Hronský Beňadik - 2.časť - energie miesta a ich pôsobenie - záznam z vedomej vychádzky so skupinou

autor: Horislava, foto: archív autorky, foto kaplnky - internet